Medziriadky

Už nebežím

Len kráčam a ťahám za sebou všetky spadnuté hviezdy

Už nespím

Len sa mi sníva to čo by som najviac chcela

Už nebežím

Iba sa vlečiem ako tohtoročná zima

Iba si nesiem tóny a zvyšky odvahy

Zima mi zobrala aj poslednú pehu

Viem že je čas na básne

No ja nenachádzam slová

Už nebežím

Len kráčam a ťahám za sebou všetky tie spadnuté hviezdy

Láska má niekedy podobu vetra

Jemne bozkáva listy stromov

Ktoré mi na jeseň padajú k nohám

Občas je to tieň mušieho krídla

Zachyteného v pavučine pocitov

Nepatrný uzol medzi mnou a tebou

Som žena ktorá skladá lode z papiera

Hľadám svetlo z majáka v tvojich moriach

Fúkaš mi vietor do plachiet

Hoci tajne nastavuješ siete

Nikdy ti nebudem úplne patriť

Aj keď sa dotýkam tvojho vzduchu tým mojím

Hladíš mi chrbát svojou dlaňou

Šplhám sa ti žilami až k srdcu

A ostávam v ňom nemo stáť

Tóny z neho mi už celkom popadali do vlasov

Zapisujem si ich do nôt

     Do vetra

          Hlboko do vetra...

A potom mi z vlasov padajú na tvár

Meniac sa na kvety ...

Zrazu cítim čistotu tvojich vôd

Si priestor zaplnený svetlom

Si príbeh ktorý sa každý deň mení

Príbeh zmotaný z buniek iných príbehov

Z príbehov žijúcich v myšlienkach

     V obrazoch

            V básňach...

Si metafora

Vyplavená na pobreží mojich každodenných predstáv