Piknik s Eňou Joachymstálovou / "Tvorivosť je dar, ktorý dávame nielen sebe, ale aj druhým"

"Som večne zvedavý tvor nadchýnajúci sa maličkosťami a detailami, farebnými kombináciami a všetkým, čo súvisí s kreativitou"

Sú rôzne typy ľudí. Napríklad tí, ktorí nájdu prácu a celý život sa jej držia. K takýmto ľuďom nepatrí EŇA JOACHYMSTÁLOVÁ, ktorej dlhodobá práca jedného dňa skončila a ona sa musela rozhodovať čo ďalej. S odvahou vstúpila na neznámy tenký ľad a vytvorila obchod s kreatívnymi potrebami ZVONČEK, ktorý otvoril dvere do jej fantázie a snov. O tom, že sa dá začať od nuly, bez skúseností v podnikaní či obchode, o tom, že nikdy nie je neskoro začať nanovo si prečítajte v nasledujúcich riadkoch. 

Ako si sa dostala k práci v kreatívnom obchodíku? Aká bola tvoja cesta k založeniu a otvoreniu Zvončeka? Čo si cítila, keď si prvý krát otvorila?

Zvonček sa mi jednoducho stal, nedá sa povedať, že by to bol to sen od detstva. Hoci  som od malička  počarbala každý papier a ako trest mi schovávali pastelky. Moja cesta nakoniec išla technickým smerom. Vyštudovala som stavbarinu so zameraním na počítačové systémy a dlho som pracovala ako programátorka. Vo voľnom čase som však prehodila výhybku a niečo tvorila, vyrábala, prešívala, kreslila. Informačné technológie pokročili, ubúdalo tvorivých programátorských činností a pribúdalo detektívnych hľadaní chýb vo veľkých informačných systémoch a ja som postupne získavala pocit, že by som robila aj niečo iné, a tak  som si to privolala. Zrazu skončil veľký projekt a ja som už nebola potrebná. Nie je to dobrý pocit, priznávam. Rozhodla som radšej prijať výpoveď ako pokračovať v rovnakej práci ďaleko od domova. Nevedela som čo bude ďalej. Na výpoveď nás pripravili aj tým, že nám odporučili prečítať si knižku Kam sa podel môj syr. Bolo nám to smiešne, ale ja už viem, že mňa tá knižka nakopla. S odstupom času beriem výpoveď ako to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Vtedy som začala rozmýšľať o tom, že by som rada robila niečo tvorivé, pracovala s farbičkami, papiermi, vlnou a korálkami. Kde sa zamestnať v malom mestečku po rokoch kukania do obrazovky? Najlepšie sama u seba. A tak to začalo. Snívanie, hľadanie, pátranie, učenie...a hop, zrazu som si maľovala ceduľku na dvere malej miestnosti bez výkladu. S malou dušičkou, či nájdem pochopenie, keď je to niečo úplne nové. Cítila som radosť z toho, že som prekonala strach, naštartovala všetky svoje sily a vrhla sa úplne po hlave do pre mňa celkom neznámej oblasti. A krôčik po krôčiku, s potknutiami i poskočeniami od radosti idem ďalej. Som na seba hrdá, pretože sama (ale s obrovskou podporou manžela a pochopením synov) som vďaka svojej vlastnej húževnatosti dokázala  vniesť farebno do šede denného kolobehu - otvoriť maličký obchodík s výtvarnými a kreatívnymi potrebami, rozbehnúť prvé nesmelé tvorivé dielničky pre verejnosť a ukázať, že  tvorivosť je dar, ktorý dávame nielen sebe, ale aj druhým.  

Máš ku zvončekom nejaký hlbší vzťah?

Mám doma malú zbierku zvončekov, začala som kovovými, hlavne kvôli krásnemu zvuku, ale postupne som dostávala aj, porcelánové,  keramické, sklenené, a tak ich mám stále niekde okolo seba. Už sa ktosi pokúsil spočítať, koľko ich mám len v obchodíku, ale nepodarilo sa, vždy sa nájde nejaký, ktorý si ani nevšimneš. Ani ja sama to neviem.

Čo najradšej tvoríš? Aké materiály sú ti blízke?

Od malička som kreslila, lepila, strihala, mám odloženú svoju prvú kraslicu. Keď som mala 6 rokov, babička ma naučila obliepať vajíčka slamou. Neskôr som si modelovala z hliny. kreslila, šila, skúšala, čo sa mi dostalo pod ruku. Mám rada farby a prírodné materiály. Výhodou a samozrejmosťou  mojej práce je aj testovať tovar, ktorý ponúkam zákazníkom. Aby som ukázala, čo sa dá z daného materiálu vyrobiť. Nie všetko je však blízke môjmu naturelu. Vyskúšala som všeličo, od pletenia zo slamy, točenia hliny na kruhu,  tvorenia z korálok, modelovania, plstenia až po práce s kartónom a papierom, drevom. Najviac ma však tešia farby. Veľmi som si obľúbila maľovanie na hodváb, to je vec spomalenia a skľudnenia, ale aj vec časovo náročná. Rada dotváram veci a vdychujem im iný rozmer. Stále sa učím, skúšam a hľadám. Keď vidím niečo, čo ma osloví, nadchnem sa a hľadám vlastnú variantu. Jednoducho neviem kopírovať...

Akí ľudia navštevujú tvorivé dielne, ktoré robíš vo svojom obchodíku?

Teší ma, že všetky vekové kategórie, od najmladších až po tých, ktorí svoju zručnosť odovzdávajú vnúčatám. Sú  stále deti, ktoré majú mobil len na telefonovanie a zaujíma ich všeličo kreatívne. A teší ma, keď sa prídu pochváli, čo vytvorili. Niektoré deti sú smerované rodičmi, ale niektoré to jednoducho majú v sebe. Ale ku mne chodia aj vyššie vekové kategórie, ktoré sa vedia rovnako tešiť a skúšať nové techniky. Tvorenie je skvelá vec bez rozdielu veku.

Kde všade si mala možnosť predstaviť svoju tvorbu a kreativitu. Kde si sa cítila najlepšie?

Pred viacerými rokmi to boli kraslice obliepané slamou, túto pracnú techniku som bola predvádzať na viacerých miestach. S mojim šatkami som bola na pár jarmokoch, robila som tvorivé dielne na táboroch pre deti aj na príležitostných akciách. Popri obchodíku, príprave tvoridielničiek mi na vlastnú tvorbu neostáva veľa času, ale snažím si ho nájsť. Asi  najlepšie sa cítim, keď môžem maľovať niekde v tichu pod stromami a nado mnou svieti slnko.... 

Čo pre teba znamená príroda?
Príroda je moja najlepšia kamarátka, učiteľka aj inšpirátorka. V ktoromkoľvek ročnom období. Neprestávam obdivovať jej pestrosť, úžasnú kompozíciu v krajine, ktorú si nepodmanil človek. Dokáže sama vytvárať neskutočné zákutia a vyvážené celky. Je farebná i temná, tajomná a vyzývavá.

Existujú tvoje obľúbené miesta, úniky z reality, kam chodíš?

Mám svoje miesta, dobíjače energie a spomaľovače času. Tam, kde cítiš vôňu ihličnanov a vnímaš ticho.

Aká rastlina je ti najbližšia?

Mám rada všetky rastliny, neviem sa rozhodnúť pre jednu. Veľmi blízke  sú mi  margarétky, skromné a vytrvalé, také malé slniečka spadnuté na zem. A zo stromov borovica, tie mam okolo seba od malička.

Čo je podľa teba základom šťastného života?

Byť sám sebou. Usmievať sa, mať rád, neodsudzovať, pomáhať nezištne, chodiť viac pešo  a viac vnímať prírodu okolo seba, lebo tá má moc energiu dobiť.

Akou životnou múdrosťou sa riadiš?

Správaj sa  tak, ako chceš, aby sa ostatní chovali k tebe. To čo je okolo teba,  je tvoje zrkadlo. Veľmi  sa mi páči tento citát : Neviem urobiť všetko, ale niečo urobiť viem. Ale preto, že nedokážem urobiť všetko, neodmietnem urobiť to, čo dokážem.

Máš radšej slnko alebo dážď?

Slnko, som asi na solárny pohon. Už od detstva ma priťahuje všetko indiánske. Indiáni uctievali Slnko a ja slnko vidím všade, v žltej farbe, v kvetoch, mandalách, gombíkoch, aj v kalužiach, keď kvapky tvoria kružnice. Slnko prináša radosť po každom zamračenom dni. Snažím sa preto  mať slnko v sebe a rozdávať ho ďalej.

Myslíš si, že má zmysel otvárať kreatívne obchodíky aj v malých mestách? Majú v dnešnej uponáhľanej dobe ľudia o to záujem?

Kreativita je pre ľudí prirodzená, len v súčasnosti je pretlačovaná konzumom. Kedysi neboli supermarkety, všetci mali rovnaký typ svetra, a tak vznikala potreba byť niečím jedinečný. Myslím, že v súčasnosti nie je hybnou silou nedostatok, ale potreba byť chvíľu sám so sebou, ponoriť sa do svojich myšlienok a dať im krídla. Skúšať a mať radosť z výsledku. Nie je dôležité byť dokonalý, ale robiť veci najlepšie ako sa dá. Ak darujeme niečo, čo sme sami, hoci neodborne vytvorili, dávame kus seba. A kamenné  obchodíky? V zahraničí, aj v Čechách je to bežná vec, na Slovensku sa obchodíky pomaly vynárajú. V dobe internetového podnikania je k tomu určite potrebná odvaha. Keď si však materiál v kamennom obchodíku môžeš ohmatať a preskúmať, je  to iný pocit, ako keď ho vidíš na obrazovke a nedokážeš si úplne predstaviť odtieň farby alebo veľkosť komponentu.

Čo by si poradila ľuďom, ktorí sa nevedia rozhodnúť či zanechať svoju starú prácu a začať odznova?

Každý človek je jedinečný. Niekto ide rád s davom, niekto je priebojný, niekto je opatrný, niekto bojazlivý. Keď však človek niečo chce, túži po tom, tak  si môže splniť sen, aj keď sa zdá bláznivý. Vek je relatívny pojem. A vôbec, moja babička hovorila : Kto nechce - hľadá dôvody, kto chce -hľadá spôsoby.

S pozdravom, Eňa